sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave. V gymnaziálnych rokoch študoval súkromne harmóniu a kontrapunkt u skladateľa Jána Zimmera. Štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení u Jána Cikkera ukončil v roku 1956. Päť rokov pôsobil ako dramaturg Slovenskej filharmónie. Neskôr odišiel do vtedajšieho Československého rozhlasu, kde pôsobil do roku 1968. Zo Zväzu slovenských skladateľov umelca vylúčili v roku 1973 a jeho tvorba sa prestala objavovať na koncertných podujatiach. November 1989 umožnil Zeljenkovi, podobne ako iným umelcom, návrat na hudobnú scénu. Stal sa predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos-Étos (1990-1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.

Ilja Zeljenka je autorom mnohých hudobných a hudobno-dramatických diel. Známe sú jeho opery Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy. Skomponoval deväť symfónií, klavírne sonáty, sláčikové kvartetá, scénické pašie či koncertné a komorné kompozície.

Nezabudnuteľný je skladateľov hudobný príspevok do dejín slovenského filmu. Slnko v sieti, Panna zázračnica, Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac to sú len niektoré z filmov, ku ktorým napísal hudbu. Hoci experimentoval aj s elektroakustickou hudbou, inšpiráciu nachádzal aj vo folklóre.

Za svoju tvorbu získal I. Zeljenka mnohé ocenenia, medzi inými v roku 1980 Cenu Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná, v roku 2001 Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica Slovaca, v júni 2002 sa stal laureátom Ceny ministra kultúry. Ilja Zeljenka zomrel 13. júla 2007 v Bratislave.

sa narodil 21. decembra 1961 v Bratislave. V rokoch 1971 - 1981, sa venoval hre na klavíri pod vedením Dagmar Pikalovej a kompozíciu súkromne študoval u hudobného skladateľa Víťazoslava Kubičku. Tí ho spolu s jeho rodičmi podporili v rozhodnutí stať sa hudobným skladateľom.

V rokoch 1981 - 1986 študoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u profesora Ivana Hrušovského. Od roku 1987 do roku 1992 bol hudobným režisérom v Slovenskom rozhlase v Bratislave. V roku 1992 absolvoval šesťmesačný študijný pobyt vo Francúzsku.

Po návrate pôsobil do roku 1994 v Slovenskej filharmónii. Stáž v štúdiách GRAME v Lyone absolvoval v roku 1994. V rokoch 1994 - 1997 bol v slobodnom povolaní. Štipendistom v ArtsLink vo Philadelphii bol v rokoch 1999 - 2000. Na Oddelení edičnej činnosti Hudobného centra v Bratislave, ktoré vydáva noty, mesačník Hudobný život a knihy o hudbe, pracoval v rokoch 2000 - 2016. V súčasnosti je hudobný režisérom v Slovenskom rozhlase, kde zodpovedá za umeleckú kvalitu hudobných nahrávok realizovaných v štúdiách a za kvalitu záznamov koncertov.

Zagarove skladby, v ktorých cítiť snahu o syntézu klasických kompozičných postupov so súčasnými skladateľskými tendenciami, reprezentujú napríklad diela ako Koncert pre orchester (1986), Stabat mater (1988), Hudba k videu (1990), Štyri skladby pre sláčikové nástroje (1993), Apocalypsis Ioannis (1997), alebo V kruhu (2015) či Monolit (2018). Na svojom konte má aj "rodinnú" operu Rozprávka o šťastnom konci z roku 2019.

Cenu Slovenskej muzikologickej asociácie za dielo Bozkali sa a plakali... dostal v roku 1995. Divadelnou cenou Dosky ocenili v roku 1998 jeho scénickú hudbu k predstaveniam Pytačky a Medveď, ktoré uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Jeho dielo Kvinteto ocenili v roku 1999 Cenou Jána Levoslava Bellu.

Peter Zagar ako hudobný režisér dohliadal a zastrešoval väčšinu nahrávok na 5 CD E. Suchoň Komorné dielo 1923-1977.

25. septembra 1908 sa v Penzinku narodil národný umelec, hudobný skladateľ, jeden zo zakladateľov súčasnej slovenskej hudby, hudobný pedagóg a teoretik Eugen Suchoň svojou tvorbou ovplyvnil takmer všetky hudobné žánre. Bol synom organistu, a tak už od mala bol v kontakte s vážnou hudbou.

V rokoch 1923 až 1930 študoval na Hudobnej škole a Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V štúdiu pokračoval v Prahe, kde v rokoch 1931 až 1933 študoval skladbu na Majstrovskej škole konzervatória u profesora Vítězslava Nováka. Po skončení štúdií v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v rokoch 1938-1941 bol jej tajomníkom a napokon v rokoch 1941-1948 pôsobil na poste profesora.

Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947-1950), pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950-1960). Po zlúčení tejto školy s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského (1960) tam ako profesor Katedry hudobnej vedy zotrval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1974.

Ako uznávaná osobnosť v oblasti kultúry sa Suchoň podieľal na založení Slovenskej filharmónie. Pôsobil aj ako poslanec Slovenskej národnej rady (SNR) v rokoch 1971-1982. Ako jedného z prvých slovenských skladateľov prenikla tvorba Eugena Suchoňa na zahraničné koncertné pódiá a operné scény. Vytvoril okolo 100 hudobných diel, zložil symfonické básne, slovenské ľudové piesne pre zbor a orchester a iné hudobné žánre. Najväčšie uznanie získali opery Krútňava a Svätopluk.

Eugen Suchoň za svoje diela získal množstvo významných domácich i zahraničných ocenení. Udelili mu titul národný umelec (1958), pamätnú medailu Leoša Janáčka (1978), Talichovu medailu (1988), Národnú cenu SR (1991), Medzinárodnú cenu Johanna Gottfrieda Herdera (Rakúsko, 1981), Pamätnú plaketu Bélu Bartóka (Maďarsko, 1981), Pamätnú plaketu Zoltána Kodályho (Maďarsko, 1983). Prezident SR Ivan Gašparovič udelil Eugenovi Suchoňovi 1. septembra 2008 pri príležitosti Dňa Ústavy SR Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja hudobného umenia.

Hudobný skladateľ Eugen Suchoň zomrel 5. augusta 1993 v Bratislave krátko pred svojimi 85. narodeninami.